:)

Ja neverím osudu. Boha, ku ktorému sa modlia katolíci nepoznám. Je mi cudzí. Avšak napriek tomu sa občas zaseknem a moja myseľ sa upriami na jeden bod a ja sa cítim, akoby som tu nebol sám. Cítim teplo, zimu ale hlavne cítim blízkosť. Akoby nadomnou niekto bdel... Stále som sa len ironicky smial, keď niekto priznal, že nemá celý osud v rukách. Smial som sa a tvrdil, že je príliž slabý aby dokázal brať zodpovednosť za svoje činy a tak ju hodí na plecia niekoho iného.. Stále si to myslím. Alebo si to len chcem myslieť??
Dnes som sa cítil ako v nejakom lacnom filme. Všetko sa začalo ešte včera. Hlava bolela a telo zlyhávalo... Ja som ústach držal cigaretu a popíjal kávu s pocitom, že tento deň nezvládnem... Robili sme pri košiciach. Prešla hodina, dve, tri. nastal obed a ja som do seba nahádzal pár chlebov, hodil si do úst tabletku proti bolesti, zapil to lacným pivom a pokračoval v robote.
Keď som sa zas pozrel na hodinky, blížila sa posledná hodina. Konečnééé... Tešil som sa. Prúd endofínov vstretknutý do krvi mi zlepšil náladu a ja som mal pocit, že sa vznášam. Cítil som sa tak skvele, bolela ma hlava a zaspával asi všade, ale na tom nezáležalo. Koniec dnešnej roboty, koniec roboty tieto prázdniny. tak som si pokračoval v dobrej nálade ďalej. Zrazu pri prehrabávaní mechu som zbadal psa. Sakra, prečo uteká smerom kumne ?? Čakal som, že nejaká pani zakričí:" Neboj sa on nekúše, iba breše", no to sa nekonalo a on utekal. Skočil mi na nohu a išiel ma kusnúť. To však zbadal kamarát a kopol ho najsilnešie ako dokázal.. Pes odletel a ja som bol zachránený... keď som sa však pozrel na nohu, bola tam ranka. Nie veľká, ani to nebolelo, ale bola tam! Nevenoval som tomu pozornosť ďalej a pokračoval v práci. Keď som skončil, pozbieral som veci, nastúpil do auta. Neskôr, keď som príbeh so psom rozprával kamarátovi, povedal, že mám problém. Žeči som normálny, keď som nebežal za tým psom a neodniesol ho na veterinu. Či som normálny, keď som nešiel na tetanovku. Vraj mám zájsť na infekčné. Tam ma budú hospitalizovať. Vravel, že ma napichajú inekciami.
Ani zanič, povedal som. Nemohol byť chorí. Prvý krát v živote som cítiil blizkosť smrťi. Možno si poviete ako ja, že pravddepodobnosť nakazenia je takmer mizivá. Nútilo ma to premýšľať. Chceš zomrieť?? Teraz máš sa dobre, žiješ si pekne deň za dňom a nič ťa netrápi. Ale je to skutočná pravda?? HA?? SI naozaj spokojný? Chceš žiť? prišiel čas na mojej ceste za vyliečením sa a začlenením do spoločnosti trochu popremýšľať o citlivej téme. Bránil som sa pridlho. Už to nemôžem odkladať. Buď sa stane zomňa pplnohodnotná bytosť, alebo celý môj život postráda najmenšie opodstatnenie. Fajn ! Mám ešte čo povedať a tak som sa otoči a z úst mi vyšlo: Prosímvás, kde je tu infekčné??... Na konci chodby v poslednom pavilóne na treťom poschodí. Prešiel som chodbou a zastal na jej konci. Pohľad naokolo mi naháňal strach. Zrazu mnou prešiel mráz a mňa napadlo, že tu nebude asi iba infekčné. Pohľad na informačnú tabuľu potvrdil moju predtuchu. Psychiatrické oddelenie. Prvé a druhé poschodie.....
Nevládzem pokračovať, takže si musíte počkať